- Dharmagya
- Scriptures
- Bhagavad Geeta
- Chapter 17
Chapter 17
श्रद्धात्रयविभागयोग
Yoga through Discerning the Three Divisions of Faith
Verses
Verse 1
अर्जुन उवाच ये शास्त्रविधिम् उत्सृज्य यजन्ते श्रद्धयाऽन्विताः। तेषां निष्ठा तु का कृष्ण सत्त्वम् आहो रजस् तमः।।17.1।।
arjuna uvāca ye śāstravidhim utsṛjya yajante śraddhayā'nvitāḥ| teṣāṃ niṣṭhā tu kā kṛṣṇa sattvam āho rajas tamaḥ||17.1||
Meaning
Arjuna asked, "My Lord, what is the condition of those who perform acts of sacrifice not according to the scriptures, but with implicit faith? Is it one of purity, passion, or ignorance?"
अर्जुन बोले — हे कृष्ण! जो लोग शास्त्र की विधि को छोड़कर भी श्रद्धा से युक्त होकर देवादि का पूजन करते हैं, उनकी निष्ठा (आन्तरिक स्थिति) कैसी होती है — सात्त्विक, राजसी अथवा तामसी?
Verse 2
श्री भगवान् उवाच त्रिविधा भवति श्रद्धा देहिनां सा स्वभावजा। सात्त्विकी राजसी चैव तामसी चेति तां शृणु।।17.2।।
śrī bhagavān uvāca trividhā bhavati śraddhā dehināṃ sā svabhāvajā| sāttvikī rājasī caiva tāmasī ceti tāṃ śṛṇu||17.2||
Meaning
Lord Shri Krishna replied: Man has an inherent faith in one or another of the qualities—purity, passion, and ignorance. Now, listen.
श्रीभगवान् बोले — मनुष्यों की वह श्रद्धा उनके स्वभाव (पूर्वसंस्कारों) से उत्पन्न होकर तीन प्रकार की होती है — सात्त्विकी, राजसी और तामसी; इसे तू मुझसे सुन।
Verse 3
सत्त्वानुरूपा सर्वस्य श्रद्धा भवति भारत। श्रद्धामयो ऽयं पुरुषो यो यच्छ्रद्धः स एव सः।।17.3।।
sattvānurūpā sarvasya śraddhā bhavati bhārata| śraddhāmayo 'yaṃ puruṣo yo yacchraddhaḥ sa eva saḥ||17.3||
Meaning
Every person's faith conforms to their nature. By nature, they are full of faith. They are, in fact, what their faith makes them.
हे भारत (अर्जुन)! प्रत्येक मनुष्य की श्रद्धा उसके अन्तःकरण के अनुरूप होती है; यह पुरुष श्रद्धामय ही है — जो जैसी श्रद्धा वाला है, वह स्वयं भी वैसा ही होता है।
Verse 4
यजन्ते सात्त्विका देवान् यक्षरक्षांसि राजसाः। प्रेतान् भूतगणांश् चान्ये यजन्ते तामसा जनाः।।17.4।।
yajante sāttvikā devān yakṣarakṣāṃsi rājasāḥ| pretān bhūtagaṇāṃś cānye yajante tāmasā janāḥ||17.4||
Meaning
The pure worship the true God; the passionate, the powers of wealth and magic; the ignorant, the spirits of the dead and lower orders of nature.
सात्त्विक लोग देवताओं का, राजसी लोग यक्ष और राक्षसों का, तथा तामसी लोग प्रेतों एवं भूतगणों का पूजन करते हैं।
Verse 5
अशास्त्रविहितं घोरं तप्यन्ते ये तपो जनाः। दम्भाहङ्कारसंयुक्ताः कामरागबलान्विताः।।17.5।।
aśāstravihitaṃ ghoraṃ tapyante ye tapo janāḥ| dambhāhaṅkārasaṃyuktāḥ kāmarāgabalānvitāḥ||17.5||
Meaning
Those who practise austerities not commanded by scripture, who are enslaved to hypocrisy and egotism, who are carried away by the fury of desire and passion,
जो लोग शास्त्र में न कहे गए घोर तप को तपते हैं तथा जो दम्भ (दिखावे) और अहंकार से युक्त हैं और काम, राग एवं बल के वेग में बहे जाते हैं —
Verse 6
कर्षयन्तः शरीरस्थं भूतग्रामम् अचेतसः। मां चैवान्तः शरीरस्थं तान् विद्ध्य् आसुरनिश्चयान्।।17.6।।
karṣayantaḥ śarīrasthaṃ bhūtagrāmam acetasaḥ| māṃ caivāntaḥ śarīrasthaṃ tān viddhy āsuraniścayān||17.6||
Meaning
They are ignorant and torment the organs of the body, harassing Me who lives within. Know that they are devoted to evil.
वे अविवेकी पुरुष शरीर में स्थित भूतसमुदाय (पंचभूतों से बने अंगों) को तथा अन्तःकरण में स्थित मुझ परमात्मा को भी कष्ट देते हैं; उन्हें तू आसुरी निश्चय वाला (दुष्ट संकल्प वाला) जान।
Verse 7
आहारस् त्व् अपि सर्वस्य त्रिविधो भवति प्रियः। यज्ञस् तपस् तथा दानं तेषां भेदम् इमं शृणु।।17.7।।
āhāras tv api sarvasya trividho bhavati priyaḥ| yajñas tapas tathā dānaṃ teṣāṃ bhedam imaṃ śṛṇu||17.7||
Meaning
The food that people enjoy is also threefold, like the ways of sacrifice, austerity, and almsgiving. Listen to the distinction.
भोजन भी सबको अपनी रुचि के अनुसार तीन प्रकार का प्रिय होता है; इसी प्रकार यज्ञ, तप और दान भी तीन-तीन प्रकार के होते हैं — उनका यह भेद सुन।
Verse 8
आयुःसत्त्वबलारोग्यसुखप्रीतिविवर्धनाः। रस्याः स्निग्धाः स्थिरा हृद्या आहाराः सात्त्विकप्रियाः।।17.8।।
āyuḥsattvabalārogyasukhaprītivivardhanāḥ| rasyāḥ snigdhāḥ sthirā hṛdyā āhārāḥ sāttvikapriyāḥ||17.8||
Meaning
The foods that prolong life, increase purity, vigour, health, cheerfulness, and happiness are those that are delicious, soothing, substantial, and agreeable; these are loved by the pure.
जो भोजन आयु, सत्त्व (अन्तःकरण की शुद्धि), बल, आरोग्य, सुख और प्रसन्नता को बढ़ाने वाले हों तथा रसयुक्त, चिकने, शरीर में स्थिर रहने वाले एवं मन को भाने वाले हों — ऐसे आहार सात्त्विक पुरुष को प्रिय होते हैं।
Verse 9
कट्वम्ललवणात्युष्ण तीक्ष्णरूक्षविदाहिनः। आहारा राजसस्येष्टा दुःखशोकामयप्रदाः।।17.9।।
kaṭvamlalavaṇātyuṣṇa tīkṣṇarūkṣavidāhinaḥ| āhārā rājasasyeṣṭā duḥkhaśokāmayapradāḥ||17.9||
Meaning
Those in whom passion is dominant like foods that are bitter, sour, salty, overly hot, pungent, dry, and burning. These produce unhappiness, repentance, and disease.
कड़वे, खट्टे, अति नमकीन, बहुत गरम, तीखे, रूखे और जलन उत्पन्न करने वाले आहार राजसी पुरुष को प्रिय होते हैं; ये दुःख, शोक और रोग को उत्पन्न करते हैं।
Verse 10
यातयामं गतरसं पूति पर्युषितं च यत्। उच्छिष्टम् अपि चामेध्यं भोजनं तामसप्रियम्।।17.10।।
yātayāmaṃ gatarasaṃ pūti paryuṣitaṃ ca yat| ucchiṣṭam api cāmedhyaṃ bhojanaṃ tāmasapriyam||17.10||
Meaning
The ignorant love food that is stale, not nourishing, putrid, and corrupt; the leftovers of others, and unclean.
जो भोजन अधपका (पकाने के बहुत देर बाद का), नीरस, दुर्गन्धयुक्त, बासी, जूठा तथा अपवित्र हो — ऐसा भोजन तामसी पुरुष को प्रिय होता है।
Verse 11
अफलाकाङ्क्षिभिर् यज्ञो विधिदृष्टो य इज्यते। यष्टव्यमेवेति मनः समाधाय स सात्त्विकः।।17.11।।
aphalākāṅkṣibhir yajño vidhidṛṣṭo ya ijyate| yaṣṭavyameveti manaḥ samādhāya sa sāttvikaḥ||17.11||
Meaning
Sacrifice is pure when it is offered by one who does not covet the fruit of it, when it is done according to the commands of scripture, and with implicit faith that the sacrifice is a duty.
जो यज्ञ फल की कामना न रखने वालों द्वारा शास्त्रविधि के अनुसार, 'यज्ञ करना कर्तव्य ही है' — ऐसा मन में निश्चय करके किया जाता है, वह सात्त्विक यज्ञ है।
Verse 12
अभिसंधाय तु फलं दम्भार्थम् अपि चैव यत्। इज्यते भरतश्रेष्ठ तं यज्ञं विद्धि राजसम्।।17.12।।
abhisaṃdhāya tu phalaṃ dambhārtham api caiva yat| ijyate bharataśreṣṭha taṃ yajñaṃ viddhi rājasam||17.12||
Meaning
Sacrifice which is performed for the sake of its results, or for self-glorification - that, O best of Aryans, is the product of passion.
किन्तु हे भरतश्रेष्ठ (अर्जुन)! जो यज्ञ फल की इच्छा रखकर अथवा केवल दिखावे के लिए किया जाता है, उसे तू राजसी यज्ञ जान।
Verse 13
विधिहीनम् असृष्टान्नं मन्त्रहीनम् अदक्षिणम्। श्रद्धाविरहितं यज्ञं तामसं परिचक्षते।।17.13।।
vidhihīnam asṛṣṭānnaṃ mantrahīnam adakṣiṇam| śraddhāvirahitaṃ yajñaṃ tāmasaṃ paricakṣate||17.13||
Meaning
Sacrifice that is contrary to scriptural command, that is unaccompanied by prayers or gifts of food or money, and is without faith—that is the product of ignorance.
जो यज्ञ शास्त्रविधि से रहित हो, जिसमें अन्नदान न हो, मन्त्र न हों, दक्षिणा न हो और श्रद्धा भी न हो — उसे तामसी यज्ञ कहा जाता है।
Verse 14
देवद्विजगुरुप्राज्ञ पूजनं शौचम् आर्जवम्। ब्रह्मचर्यम् अहिंसा च शारीरं तप उच्यते।।17.14।।
devadvijaguruprājña pūjanaṃ śaucam ārjavam| brahmacaryam ahiṃsā ca śārīraṃ tapa ucyate||17.14||
Meaning
Worship of God and the Master; respect for the preacher and the philosopher; purity, rectitude, continence, and harmlessness—all of these constitute physical austerity.
देवता, ब्राह्मण, गुरु तथा ज्ञानीजनों का पूजन, पवित्रता, सरलता, ब्रह्मचर्य और अहिंसा — यह शरीर से किया जाने वाला तप (शारीरिक तप) कहलाता है।
Verse 15
अनुद्वेगकरं वाक्यं सत्यं प्रियहितं च यत्। स्वाध्यायाभ्यसनं चैव वाङ्मयं तप उच्यते।।17.15।।
anudvegakaraṃ vākyaṃ satyaṃ priyahitaṃ ca yat| svādhyāyābhyasanaṃ caiva vāṅmayaṃ tapa ucyate||17.15||
Meaning
Speech that hurts no one, that is true, pleasant to listen to, and beneficial, and the constant study of the scriptures—this is austerity of speech.
जो वाणी किसी को उद्वेग न पहुँचाने वाली, सत्य, प्रिय और हितकारी हो, तथा वेद-शास्त्रों का स्वाध्याय एवं अभ्यास — यह वाणी का तप (वाङ्मय तप) कहा जाता है।
Verse 16
मनःप्रसादः सौम्यत्वं मौनम् आत्मविनिग्रहः। भावसंशुद्धिर् इत्य् एतत् तपो मानसम् उच्यते।।17.16।।
manaḥprasādaḥ saumyatvaṃ maunam ātmavinigrahaḥ| bhāvasaṃśuddhir ity etat tapo mānasam ucyate||17.16||
Meaning
Serenity, kindness, silence, self-control, and purity—these are the austerities of the mind.
मन की प्रसन्नता, सौम्यता (शान्त भाव), मौन, मन का निग्रह तथा अन्तःकरण की भली-भाँति शुद्धि — यह मन का तप (मानसिक तप) कहलाता है।
Verse 17
श्रद्धया परया तप्तं तपस् तत् त्रिविधं नरैः। अफलाकाङ्क्षिभिर् युक्तैः सात्त्विकं परिचक्षते।।17.17।।
śraddhayā parayā taptaṃ tapas tat trividhaṃ naraiḥ| aphalākāṅkṣibhir yuktaiḥ sāttvikaṃ paricakṣate||17.17||
Meaning
These threefold austerities, performed with faith and without thought of reward, can truly be considered pure.
फल की इच्छा न रखने वाले योगयुक्त पुरुषों द्वारा परम श्रद्धा से किए गए इस त्रिविध (शारीरिक, वाचिक और मानसिक) तप को सात्त्विक तप कहते हैं।
Verse 18
सत्कारमानपूजार्थं तपो दम्भेन चैव यत्। क्रियते तद् इह प्रोक्तं राजसं चलम् अध्रुवम्।।17.18।।
satkāramānapūjārthaṃ tapo dambhena caiva yat| kriyate tad iha proktaṃ rājasaṃ calam adhruvam||17.18||
Meaning
Austerity coupled with hypocrisy, or performed for the sake of self-glorification, popularity, or vanity, comes from passion, and its result is always uncertain and temporary.
जो तप सत्कार, मान और पूजा पाने के लिए अथवा केवल दम्भ (दिखावे) से किया जाता है, वह इस लोक में राजसी कहा गया है; उसका फल अनिश्चित और क्षणभंगुर होता है।
Verse 19
मूढग्राहेणात्मनो यत् पीडया क्रियते तपः। परस्योत्सादनार्थं वा तत् तामसम् उदाहृतम्।।17.19।।
mūḍhagrāheṇātmano yat pīḍayā kriyate tapaḥ| parasyotsādanārthaṃ vā tat tāmasam udāhṛtam||17.19||
Meaning
Austerity done under delusion, and accompanied with sorcery or the infliction of pain upon oneself or another, may be assumed to spring from ignorance.
जो तप मूढ़तापूर्ण हठ से अपने को पीड़ा देकर अथवा दूसरे का नाश करने के उद्देश्य से किया जाता है, उसे तामसी तप कहा गया है।
Verse 20
दातव्यम् इति यद् दानं दीयते ऽनुपकारिणे। देशे काले च पात्रे च तद् दानं सात्त्विकं स्मृतम्।।17.20।।
dātavyam iti yad dānaṃ dīyate 'nupakāriṇe| deśe kāle ca pātre ca tad dānaṃ sāttvikaṃ smṛtam||17.20||
Meaning
The gift that is given without thought of recompense, believing it should be made, in an appropriate place, at an opportune time, and to a deserving person—such a gift is pure.
'दान देना कर्तव्य है' — ऐसा समझकर जो दान किसी प्रत्युपकार की आशा न रखकर, उचित देश, उचित समय और सुपात्र को दिया जाता है, वह दान सात्त्विक माना गया है।
Verse 21
यत् तु प्रत्युपकारार्थं फलम् उद्दिश्य वा पुनः। दीयते च परिक्लिष्टं तद् दानं राजसं स्मृतम्।।17.21।।
yat tu pratyupakārārthaṃ phalam uddiśya vā punaḥ| dīyate ca parikliṣṭaṃ tad dānaṃ rājasaṃ smṛtam||17.21||
Meaning
That which is given for the sake of the results it will produce, or with the hope of recompense, or grudgingly—that may truly be said to be the outcome of passion.
किन्तु जो दान प्रत्युपकार (बदले में लाभ) की इच्छा से, अथवा फल को ध्यान में रखकर, अथवा क्लेशपूर्वक (मन में कष्ट मानते हुए) दिया जाता है, वह दान राजसी कहा गया है।
Verse 22
अदेशकाले यद् दानम् अपात्रेभ्यश् च दीयते। असत्कृतम् अवज्ञातं तत् तामसम् उदाहृतम्।।17.22।।
adeśakāle yad dānam apātrebhyaś ca dīyate| asatkṛtam avajñātaṃ tat tāmasam udāhṛtam||17.22||
Meaning
And that which is given at an inappropriate place or time or to one who is undeserving, or with disrespect or contempt - such a gift is the result of ignorance.
जो दान अनुचित देश-काल में, कुपात्र को, बिना सत्कार के अथवा तिरस्कारपूर्वक दिया जाता है, वह तामसी दान कहा गया है।
Verse 23
ओम् तत् सद् इति निर्देशो ब्रह्मणस् त्रिविधः स्मृतः। ब्राह्मणास् तेन वेदाश् च यज्ञाश् च विहिताः पुरा।।17.23।।
om tat sad iti nirdeśo brahmaṇas trividhaḥ smṛtaḥ| brāhmaṇās tena vedāś ca yajñāś ca vihitāḥ purā||17.23||
Meaning
Om Tat Sat is the triple designation of the Eternal Spirit, by which the Vedic Scriptures, ceremonials, and sacrifices were ordained of old.
'ॐ', 'तत्' और 'सत्' — यह परब्रह्म का त्रिविध नाम-निर्देश कहा गया है; इन्हीं के द्वारा सृष्टि के आदि में ब्राह्मण, वेद और यज्ञ रचे गए थे।
Verse 24
तस्माद् ओम् इत्य् उदाहृत्य यज्ञदानतपःक्रियाः। प्रवर्तन्ते विधानोक्ताः सततं ब्रह्मवादिनाम्।।17.24।।
tasmād om ity udāhṛtya yajñadānatapaḥkriyāḥ| pravartante vidhānoktāḥ satataṃ brahmavādinām||17.24||
Meaning
Therefore, all acts of sacrifice, gifts, and austerities prescribed by the scriptures are always begun by those who understand the Spirit with the word "Om."
इसी कारण ब्रह्मवादियों (वेद के ज्ञाता पुरुषों) की शास्त्रविहित यज्ञ, दान और तप रूप क्रियाएँ सदा 'ॐ' का उच्चारण करके ही आरम्भ होती हैं।
Verse 25
तद् इत्य् अनभिसन्धाय फलं यज्ञतपःक्रियाः। दानक्रियाश् च विविधाः क्रियन्ते मोक्षकाङ्क्षिभिः।।17.25।।
tad ity anabhisandhāya phalaṃ yajñatapaḥkriyāḥ| dānakriyāś ca vividhāḥ kriyante mokṣakāṅkṣibhiḥ||17.25||
Meaning
Those who desire deliverance begin their acts of sacrifice, austerity, or gift with the word "Tat" (meaning "That"), without thought of reward.
मोक्ष की कामना करने वाले साधक फल की इच्छा छोड़कर 'तत्' (अर्थात् 'वही ब्रह्म') शब्द का उच्चारण करके नाना प्रकार की यज्ञ, तप और दान रूप क्रियाएँ करते हैं।
Verse 26
सद्भावे साधुभावे च सद् इत्य् एतत् प्रयुज्यते। प्रशस्ते कर्मणि तथा सच्छब्दः पार्थ युज्यते।।17.26।।
sadbhāve sādhubhāve ca sad ity etat prayujyate| praśaste karmaṇi tathā sacchabdaḥ pārtha yujyate||17.26||
Meaning
Sat means Reality or the highest Good, and also, O Arjuna, it is used to denote an action of exceptional merit.
हे पार्थ (अर्जुन)! 'सत्' शब्द सत्य-भाव और श्रेष्ठ-भाव के अर्थ में प्रयुक्त होता है; तथा 'सत्' शब्द किसी प्रशंसनीय (उत्तम) कर्म के लिए भी प्रयोग किया जाता है।
Verse 27
यज्ञे तपसि दाने च स्थितिः सद् इति चोच्यते। कर्म चैव तदर्थीयं सद् इत्य् एवाभिधीयते।।17.27।।
yajñe tapasi dāne ca sthitiḥ sad iti cocyate| karma caiva tadarthīyaṃ sad ity evābhidhīyate||17.27||
Meaning
Conviction in sacrifice, austerity, and giving is also called Sat. So too, an action done only for the Lord's sake.
यज्ञ, तप और दान में जो निष्ठा (दृढ़ स्थिति) है, वह भी 'सत्' कही जाती है; और उस (ईश्वर) के निमित्त किया गया कर्म भी 'सत्' ही कहा जाता है।
Verse 28
अश्रद्धया हुतं दत्तं तपस् तप्तं कृतं च यत्। असद् इत्य् उच्यते पार्थ न च तत् प्रेत्य नो इह।।17.28।।
aśraddhayā hutaṃ dattaṃ tapas taptaṃ kṛtaṃ ca yat| asad ity ucyate pārtha na ca tat pretya no iha||17.28||
Meaning
Whatever is done without faith, whether it be sacrifice, austerity, gift, or anything else, is called Asat (meaning "Unreal"), for it is the negation of Sat, O Arjuna! Such an act has no significance, here or hereafter.
हे पार्थ! श्रद्धा के बिना किया गया हवन, दिया गया दान, तपा गया तप और जो भी कर्म किया जाए — वह 'असत्' (मिथ्या) कहलाता है; वह न तो मरने के बाद और न ही इस लोक में कोई फल देता है।
